Smrť veľvyslanca a sloboda prejavu

Autor: Tomáš Olšiak | 23.9.2012 o 11:43 | (upravené 23.9.2012 o 13:45) Karma článku: 5,04 | Prečítané:  467x

Miesto: server youtube. Čas: 8.september 2012. Udalosť: Upload do arabčiny nadabovanej upútavky na film Život Mohameda.                                                                                                                                                                                                                 Miesto: konzulát Spojených štátov amerických v líbyjskom meste Benghází. Čas: 11.september 2012. Udalosť: Krvavý útok rozzúreného moslimského davu, pri ktorom zahynuli štyria predstavitelia americkej diplomacie, vrátane veľvyslanca Christophera Stevensa.

Nevraživosť arabského a západného sveta sa postupne stáva civilizačnou chorobou, ktorej úmrtnosť je stále na vzostupe. Tragédia z Benghází nie je zďaleka prvým a určite ani posledným prípadom takejto akcie a reakcie. Avšak môže sa stať prípadom precedentným.

Keď pred niekoľkými rokmi karikatúra proroka Mohameda v dánskom denníku rozpútala medzi arabským etnikom peklo, svet s napätím očakával, k akému činu sa nevyspytateľná moslimská duša uchýli. Napokon bolo výsledkom spomínaného pekla niekoľko popálenín, avšak žiadny uhorený.

Keď v roku 2004 moslimskí radikáli zavraždili holandského režiséra Théa van Gogha, ktorého stálo život natočenie filmu spochybňujúceho islam, svetom to otriaslo. Zároveň sa však na to nazeralo tak trochu v zmysle ,,vyriešili si to medzi sebou". Inak povedané, čo si chudák van Gogh navaril, to si aj zjedol.

Prípad amerického veľvyslanca je iný. Ten bol totiž iba konzumentom smrtiaceho pokrmu. Kuchárom bol v tomto prípade americký izraelský žid Sam Bacile. Niektoré zdroje uvádzajú, že jeho pravé meno je Nakoula Basseley Nakoula a v skutočnosti ide o koptského kresťana (ortodoxná kresťanská vetva, rozšírená hlavne na Strednom východe, pozn.aut.), ktorý emigroval z Egyptu a usadil sa v Kalifornii. To však na merite veci nič nemení. Oveľa relevantnejšie ako jeho pôvod či meno je obsah filmu, ktorý produkoval, režíroval a ku ktorému napísal scenár. Film zobrazuje proroka Mohameda ako sukničkára, podvodníka a militantného fanatika. Päsť na oko každého odhodlaného Moslima.

Tragický incident v Benghází tak môže byť prekvapivý jedine svojou intenzitou a dopadom, nie však svojou motiváciou. Tá len reflektuje atmosféru, akou je globálna etnická nálada presiaknutá už niekoľko rokov. Dnes už aj malé dieťa vie, že akýkoľvek písomný, verbálny či audiovizuálny útok na islam a jeho predstaviteľov je pichnutím do osieho hniezda. Vedel to aj Sam Bacile, ktorý sa netají tým, že snímok bol tendenčný a chcel ním vyjadriť svoj politický postoj. Stalo sa však to, s čím pravdepodobne nepočítal. Jeho film priniesol smrť. Nie jemu, ale ľuďom, ktorých nepoznal. Ľuďom, ktorých nikdy v živote nestretol a ktorí s jeho filmom nemali nič spoločné.

Režisér vyjadril nad úmrtiami ľútosť, vinu však odmieta. Tú podľa neho nesú bezpečnostné sily, ktoré nedostatočne chránili diplomatických predstaviteľov. Napriek tomu elementárna logika hovorí, že nebyť jeho vybavovania si účtov s islamom prostredníctvom svojho filmu, americký veľvyslanec by stále žil. Vzhľadom k princípom slobody prejavu, pochopiteľne, nemôže byť o právnej perzekúcii producenta ani reči. Vinu však Bacile nepochybne cíti. Alibistické vyjadrenia pre médiá o zlyhaní bezpečnostných zložiek sú jedna vec. Druhá vec sú pocity a myšlienky, s akými zaspáva režisér filmu, ktorého priamym dôsledkom bola brutálna a celkom zbytočná smrť nevinných ľudí. Legislatívneho postihu sa asi báť nemusí, no ten nemusí byť nutne to najhoršie. Oveľa horšou nočnou morou môžu byť výčitky svedomia. Tie totiž, na rozdiel od formálneho trestu, nemajú časové ohraničenie a môžu byť ,,na doživotie".

Tragická udalosť na americkom konzuláte môže byť míľnikom v oblasti slobody prejavu v médiách, kultúre a umení. Nie tej slobody prejavu, pre prekročenie ktorej vám hrozí právny postih. Nie tej slobody prejavu, pre ktorú vám môžu siahnuť na peniaze či slobodu. Hovoríme tu o úplne novej generácii uplatňovania slobody prejavu. O takej, vďaka ktorej môžete navždy prísť o pokojný spánok.

Odteraz si už každý režisér, novinár či karikaturista dvakrát rozmyslí akýkoľvek impertinentný a dehonestujúci prejav voči islamu a moslimom. Po vražde amerického diplomata si už všetci bytostne uvedomujú, že svojou tvorbou nesú zodpovednosť doslova za životy. Nielen za tie svoje, ale aj za životy iných. Napokon, krátko po tragédii v Benghází podala jedna z herečiek spomínaného filmu trestné oznámenia na Bacileho za to, že filmom ohrozil jej bezpečnosť. Je teda nanajvýš pravdepodobné, že odteraz začne u mnohých tvorcov fungovať akási autocenzúra a do podobne riskantných a konfliktných diel sa už púšťať nebudú.

Samozrejme, mohli by sme sa zaoberať opodstatnenosťou takéhoto brutálneho útoku. Ukazovať prstom na moslimov a hovoriť, že len chorá myseľ si môže sama pred sebou legitimovať takýto krutý čin. To by však bola neúcta k životu ako takému. Ten treba chrániť za každých okolností. Keď ide o život, oháňanie sa slobodou prejavu je rovnakým ignorantstvom a barbarstvom ako samotná filmom motivovaná vražda. Áno, rozhodne nie je správne, akým spôsobom moslimovia reagujú na mediálne zdelenia nekorešpondujúce s ich predstavou o úcte k islamu. Ich temperament v týchto otázkach je však už dávno súčasťou všeobecného povedomia. Každý kontroverznejší mediálny obsah súvisiaci s islamom predikuje ohnivú reakciu arabského sveta. Preto by pre nás malo byť úplne prirodzené vyhýbať sa v súvislosti s ich náboženstvom diskutabilným interpretáciám či dokonca subjektívnym mediálnym útokom.

Na jednej strane by to mohlo vyznieť ako víťazné križiacke ťaženie džihádistických vrahov. Zabíjaním nevinných ľudí by si vlastne vydobili akési embargo na kritiku ich náboženstva. Na strane druhej, nie je toto otázka menšieho zla? Každému súdnemu človeku je jasné, že všetky myšlienky zamedzenia takýchto násilných reakcii sú utopického charakteru. Nie je možné ustriehnuť každého jedného zo stoviek miliónov moslimov. V skutočnosti to jediné, čo môžeme spraviť, je pristupovať k tematike islamu empatickejšie a menej konfrontačne.

Od malička nám hovorili, že keď budeme chytať psa za chvost, môže nás pohrýzť. Ruku na srdce. Koľkí z nás ho za ten chvost chytajú?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?