Športovo-ľudské osudy, ktoré písali príbeh Eura 2012

Autor: Tomáš Olšiak | 5.7.2012 o 16:19 | (upravené 5.7.2012 o 16:57) Karma článku: 5,84 | Prečítané:  632x

Každý vrcholový turnaj so sebou okrem gólov a víťazstiev prináša aj momenty, ktoré dávajú celému podujatiu aj určitý spoločenskejší rozmer, akýsi nádych človečenstva. Štatistiky a futbalové ročenky si pamätajú iba čísla, ale diváci si z každého šampionátu odnášajú aj spomienky na chvíle, ktoré sa vryli do pamäti nielen v súvislosti s výsledkami zápasov, ale aj s osudmi ich protagonistov.

 

Ľud vs. Michal Bílek

Sám proti všetkým. Asi tak sa musel cítiť tréner českého reprezentačného mužstva počas jeho šampionátovej misie. Na lavičke bol už počas kvalifikácie viac trpený ako uznávaný a po debakli v úvodnom zápase s Ruskom sa na neho oheň a síra valili už naozaj zo všetkých strán. Suchej nitky na ňom nenechali české médiá, svoju nevôľu neskrývali fanúšikovia a kopli si do neho dokonca aj osobnosti českej umeleckej scény...

Platilo však, že kto sa smeje na konci, ten sa smeje najlepšie. Škodoradostný smiech Bílkových neprajníkov po prvom zápase vystriedal spokojný úsmev na tvári reprezentačného kormidelníka po následných dvoch víťazstvách v rade, ktoré priniesli víťazstvo v skupine A. Čo je však nemenej dôležité, Bílek netriumfoval len športovo, ale aj ľudsky. Na kritiku, neraz až za hranicou únosnosti, nereagoval protiútokom. S pokojom jemu vlastným pokračoval v práci s tímom, ktorému veril a nenechal sa zatiahnuť do víru nenávisti a antipatie.

Nedá sa nevidieť paralela so slovenským dobrodružstvom na svetovom šampionáte v Južnej Afrike. Najprv výsledkové sklamanie a z neho prameniaca vlna mediálnej aj fanúšikovskej kritiky, potom veľký úspech v podobe postupu do play-off. Tým však podobnosť končí. Na trénerskom lavičke sa príbehy odvíjali diametrálne odlišne. Tam, kde Vladimír Weiss uplatňoval tézu ,,kto do teba kameňom, ty doňho strelou z kanóna", Michal Bílek postupoval podľa úplne inej filozofie. ,,Na zápas ich prídu tisícky, no už pred stretnutím mi dávajú najavo, že mi nedržia palce. Nie je to nič príjemné, no nenarobím s tým nič." To sú slová trénera českej reprezentácie po víťaznom súboji s Gréckom. Cítiť z nich sklamanie a smútok, avšak niet v nich ani stopy po zášti, agresivite a arogancii, s akou na kritiku reagoval bývalý reprezentačný kormidelník Slovenska.

Pre Česko ešte môže byť do budúcna veľkou devízou, že úspech so sebou nepriniesol daň v podobe narušených vzťahov v trojuholníku tréner-médiá-fanúšikovia. Na príklade slovenskej postafrickej periódy sme totiž videli, že niektoré veci, ktoré sa pokazia, už pokazené ostanú.

 

Keď sa o fanúšikoch hovorí viac ako o mužstve

Vzhľadom k výsledkom a predvedenej hre by sme ľahko mohli spochybniť opodstatnenosť írskej účasti na šampionáte. To by tu však nemohli byť fanúšikovia zo zeleného ostrova. Počas zápasov oduševnení, zapálení a nabití pozitívnou energiou, pred a po nich slušní, kultivovaní a bezproblémoví. Navyše, o zimomriavkových choráloch za debaklového stavu v zápase so Španielmi sa toho už popísalo mnoho. Ich vystupovanie našlo odozvu aj v radoch najvyššieho kontinentálneho futbalového orgánu: ,,Každého nadchlo správanie fanúšikov národného tímu Írska, ktorí prišli do Poľska. Výsledky írskeho mužstva síce neboli dobré, ale fanúšikovia ho stále podporovali. Prezident UEFA Michel Platini odovzdá pri svojej ceste do Írska zástupcom tamojšej fanúšikovskej obce špeciálne ocenenie," informoval o sympatickej a zaslúženej iniciatíve generálny sekretár UEFA Gianni Infantino.

 

Cassanove zmŕtvychvstanie

,,V lietadle som sa cítil dobre. Keď sme však pristali, z ničoho nič sa mi v autobuse na letisku začala točiť hlava a začal som vidieť horšie na ľavé oko. Doktor mi povedal, že ma vezme do nemocnice, ale ja som odmietal. Hádali sme sa kvôli tomu takmer pol hodinu. Keď sme sa rozhodli ísť do nemocnice, začal som mať problémy s rečou. Myslel som normálne, ale slová zo mňa nevychádzali. V tom momente som začal myslieť na syna a na to, že ho už možno nikdy neuvidím..." So slzami na krajíčku takto opisoval Antonio Cassano svoje pocity počas návratu zo zápasu Serie A v Ríme. Bolo to minulý rok v októbri. Ubehlo osem mesiacov a ten istý hráč nastupoval ako jedna z opôr talianskej reprezentácie na finálový zápas európskeho šampionátu.

Futbal píše mnoho krásnych príbehov a na práve skončených Majstrovstvách Európy by si oskarovú nomináciu za scenár zaslúžil ten v hlavnej úlohe s niekdajším enfant terrible talianskeho futbalu. Na jeseň minulého roku prekonal po zápase s AS Rím infarkt, následne mu bola diagnostikovaná srdcová porucha, ktorá k nemu viedla. Doktori mu oznámili nevyhnutnosť operácie. Nie, aby mu zachránili kariéru, ale aby mu zachránili život... ,,Po operácii tu bol určitý optimizmus, ale s vedomím toho, že športovci ako Bovolenta a Morosini (prvý bol volejbalovým hráčom, druhý futbalistom AC Padova; pozn.aut.) umreli priamo počas hry, chcel som s futbalom skončiť." Rehabilitácia však prebiehala výborne a prognózy boli stále lepšie a lepšie. ,,Keď mi doktor oznámil, že môžem bez rizika pokračovať s futbalom, rozplakal som sa." V apríli v ligovom dueli proti Fiorentine zažil svoj návrat do futbalového života. ,,Nohy som mal roztrasené ako nikdy predtým, dokonca viac, než pri mojom debute v Serii A. Opäť som sa cítil živý. V tej chvíli som bol najšťastnejší človek na svete." Priznal, že v jeho zotavovaní sa zohrala kľúčovú rolu spolupatričnosť, ktorú cítil zo všetkých strán. ,,Keď mi pred operáciou zavolal Andres Iniesta a poprial mi veľa šťastia, uvedomil som si, koľkým ľuďom na mne záleží."

Už ako osemnásťročný mladík ohuroval opätok talianskej čižmy. V Bari na južnom cípe apeninského poloostrova si hneď po vstupe do seniorského futbalu vybudoval povesť talianskeho supertalentu. Jeho kariéra potom pokračovala okrem iného vo veľkokluboch ako AS Rím či Real Madrid. Svoj obrovský potenciál naznačoval neustále, problematická povaha a s ňou súvisiace problémy s trénerskými či funkcionárskymi autoritami mu však bránili v stálosti výkonov a prieniku medzi najuznávanejších hráčov planéty. Vekom však dozrieval ako víno, frekvencia jeho excesov sa znižovala a začiatkom tejto sezóny už patril ku kľúčovým hráčom milánskych rossoneri. Napriek tomu, že vynechal prakticky polovicu sezóny, v tabuľke gólových asistentov Serie A za ročník 2011/2012 skončil s desiatimi gólovými prihrávkami na piatom mieste!

Tréner Talianska, Cesare Prandelli vedel, že Cassano je pre neho nenahraditeľný, a tak do poslednej chvíle čakal na priebeh jeho zotavovania. Spolu potom na šampionáte napísali jednu z najúžasnejších kapitol azúrového calcia. ,,Musel som urobiť asi tri tisíc obetí, aby som tu mohol byť a môj gól, ktorým som pomohol k postupu do štvrťfinále, je pre mňa po tom všetkom ako sen," povedal po góle do írskej siete. Spolu s Mariom Balotellim vytvorili najnebezpečnejší útok celého turnaja. ,,Je ľahké dávať góly, keď vám na ne nahráva niekto taký, ako Antonio Cassano," nešetril po semifinále chválou na svojho útočného partnera kontroverzný Supermario.

 

Španielska finálová odpoveď

Cestou do finále nebojovali španielski reprezentanti len so súpermi, ale aj s čoraz narastajúcejšou polemikou ohľadne úrovne ich hry. Novinári aj nestranní fanúšikovia im vyčítali pomalý prechod do útoku, statické kombinácie, málo nebezpečia v súperovej šestnástke. Hráči v ohnivočervených dresoch boli z kritiky rozladení: ,,Asi sme obeťou toho, že sme sami sebe nastavili latku veľmi vysoko," zúfal si Cesc Fabregas. Do španielskej opozície sa postavil aj tréner Arsenalu, Francúz Arsene Wenger: ,,Španieli sa zapredali vlastnému štýlu, ich tiki-taka sa stalo defenzívnym systémom. Hru na množstvo krátkych prihrávok už nepoužívajú na vytváraniu gólových šancí, ale len na neutralizovanie súpera."

Potom však prišlo finále. V ňom Španieli kritikom nielen že zavreli ústa, oni im doslova vytrhli jazyk! Zrazu sme si všetci spomenuli, prečo sme sa pred štyrmi rokmi tak zamilovali do ich futbalových nôt. Nápaditá hra v technicky dokonalom prevedení, s adekvátnou dynamizáciou v rozhodujúcej fáze, praktizovaná tými najobdarovanejšími futbalovými deťmi. ,,Španieli opäť raz ukázali, že sú jeden či dva kroky pred všetkými ostatnými," priznal po finále stopér azúrovej squadry Leonardo Bonucci. Na finále akoby si všetky ofenzívne esá šetrili prvotriedne predstavenie. Xavi po nevýrazných výkonoch v dovtedajšom priebehu turnaja pôsobil ako reklama na energetický nápoj, Fabregas a David Silva odohrali jeden zo svojich najlepších zápasov za Furiu Roja. A Andres Iniesta? Počas celého turnaja dokazoval, že v Európe nie talentovanejšieho futbalistu. Pri všetkej úcte k Ronaldovým streleckým a atletickým superschopnostiam, na starom kontinente nie je nikto, kto by mal pre hru zvanú futbal viac prirodzeného nadania ako tento nenápadný čarodejník. A na svete je to len tá malá ,,Blcha" z argentínskeho Rosaria...

Pred záverečným duelom európskeho šampionátu by azda väčšina futbalovej obce dopriala titul Talianom, najpríjemnejšiemu prekvapeniu turnaja. Po finálovom zápase by ste však nenašli jediného človeka, ktorý by spochybnil oprávnenosť španielskeho triumfu. Toľko dokáže spraviť s verejnou mienkou jeden-jediný výkon. Samozrejme, keď má také ohurujúce kontúry ako ten španielsky finálový.

 

Ševov odchod vo veľkom štýle

Na turnaji sa nám predviedlo mnoho talentov, ktoré klopú na dvere futbalovej slávy (Španiel Jordi Alba, Rus Alan Dzagojev či Nemec Reus). Svoje umenie nám predvádzali aj hráči v najlepších futbalových rokoch a na vrchole výkonnosti (C.Ronaldo, Pirlo či Iniesta). Na scénu Eura 2012 však vstúpili aj futbalisti, pre ktorých to bola rozlúčka s vrcholovým futbalom. Spomedzi nich vyčnievala derniéra Andreja Ševčenka, jedného z najlepších útočníkov modernej futbalovej histórie.

Víťazstvo v Lige Majstrov, taliansky titul, víťazstvo v talianskom pohári, dvakrát trofej pre najlepšieho strelca Serie A, Zlatá lopta za rok 2004, dva razy najlepší strelec Ligy Majstrov, viac než dvesto strelených ligových gólov,... To je len stručný výpočet toho, čo táto legenda ukrajinského futbalu počas svojej končiacej sa kariéry dokázala. Keď bol na vrchole výkonnosti, od roku 1999 po rok 2005, s výnimkou roku 2002 skončil v ankete o najlepšieho futbalistu sveta vždy v prvej desiatke.

Jeho hviezda vyletela na futbalové nebo v drese domovského Dynama Kyjev a naplno na ňom žiarila najmä počas nasledujúceho angažmánu v AC Miláne. Na San Sire dosiahol všetko, čo sa dalo a do sŕdc milánskych fanúšikov vyryl svoje meno rovnocenne vedľa najväčších klubových legiend.  Ťahom na bránku, výborným výberom miesta, ofenzívnou dravosťou a všestrannosťou v zakončovaní trápil celú dekádu všetky obrany, proti ktorým nastúpil. Po neúspešnej anabáze v milionárskej Chelsei sa vrátil do klubu, v ktorom z neho legendárny tréner Valerij Lobanovskyj kedysi formoval budúcu superhviezdu. V kyjevskom Dyname sa chcel pripraviť na poslednú výzvu svojej kariéry - Majstrovstvá Európy vo futbale, organizované práve v jeho rodnou krajinou. Už dávnejšie ohlásil, že po turnaji sa jeho reprezentačná kapitola uzavrie.

V práve skončenej sezóne sa skôr trápil. Sužovaný chronickými bolesťami chrbta odohral len polovičnú porciu ligových zápasov. Tréner ukrajinskej reprezentácie Oleg Blochin mal pre neho napriek tomu rezervované miesto v ukrajinskom kádri pre Euro. Toto rozhodnutie si našlo mnoho kritikov. Spoliehať sa na útočníka, ktorý má 35 rokov, za posledné dva roky skóroval za reprezentáciu jediný raz a navyše má za sebou relatívne nevydarenú sezónu? To mnohým nešlo do hlavy a báli sa, že na to jedna z dvoch domácich reprezentácii môže doplatiť.

Hoci Ukrajina nakoniec štvrťfinálové dvere neodomkla, Ševčenkov príbeh bol jedným z tých, ktoré chytili za srdce. Bol jedným z najlepších hráčom žlto-modrých a hneď prvý zápas proti Švédom premenil na magickú noc ako pre seba, tak aj pre celú krajinu. Dvomi gólmi zabezpečil pre svoj tím tri body, vďaka ktorým bojovali zverenci Olega Blochina o postup až do poslednej chvíle. Priam symbolické bolo, že ich strelil spôsobom, akým deptal súperov v časoch najväčšej slávy. Fantastický nábeh a nechytateľné zakončenie. ,,Ťažko som si mohol predstaviť krajší večer. Cítim sa, akoby som omladol o celé desaťročie. Pred niekoľkými mesiacmi som ani nepomyslel na to, že budem hrať na tomto turnaji. Mal som problémy s kolenom aj chrbtom. Som veľmi rád, že som sa dal dokopy a teraz prežívam tento krásny sen." Ukrajinský brankár Andrej Pjatov po zápase povedal: ,,Bolo veľa kritikov, ktorí sa pýtali, prečo je Andrej v našom tíme. Myslím si, že teraz ich všetkých umlčal." Keď ho tréner Blochin pred koncom zápasu so Švédmi striedal, na šesťdesiattisícovom štadióne v Kyjeve azda nebolo človeka, ktorý by nestál a netlieskal. Euro 2012 síce neprinieslo Ukrajincom historický postup medzi najlepšiu osmičku, ich najslávnejšiemu hráčovi však prinieslo emocionálne krásnu a plne zaslúženú rozlúčku s medzinárodným futbalom.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?